Bhután je jedna z najchudobnejších krajín sveta a popritom má recepty na najväčšie problémy súčasnosti: zvyšujúcu sa sociálnu nerovnosť a znečistenie.
Bhután žije vlastným tempom. Táto neveľká krajina pod Himálajmi, vtesnaná medzi Čínu a Indiu má len 700 tisíc obyvateľov a do 70. rokov bola v podstate izolovaná od zvyšku sveta. Do roku 1962 tu neboli žiadne ulice, nemocnice, ani školy. Prvé auto sa na (ne) cestách objavilo až v roku 1963 a.m.iestni ho chceli „tankovať“ senom. Thimphu je asi jediné hlavné mesto na našej planéte, kde nie sú semafory a televízia sem dorazila až v roku 1999.
Jigme Singye Wangchuck, štvrtý kráľ Bhutánu vyštudoval na Oxforde a v roku 1972 pochopil, že čisto ekonomický údaj DPH nehovorí veľmi dôkladne o stave krajiny a jej obyvateľoch a nahradil ho tzv. indexom šťastia (GNH). Čo to znamená v praxi? Školstvo a zdravotníctvo zadarmo a zamietnutie pokroku na úkor prírodných zdrojov a miestnej kultúry. Obul sa do toho poriadne. Ústava, ktorú napísal, napríklad hovorí, že minimálne 60% plochy musí byť zalesnenej (v súčasnosti to už je 72%). Bhután je jedno z malá centier bio rôznorodosti na svete. Viac ako polovicu územia zaberajú národné parky a rezervácie. To však stále nie je všetko, kráľovstvo zabezpečuje bezplatný eletrický prúd na vidieku, kde žije viac ako 80% populácie, aby ľudia nepálili drevo, dotuje nákup elektrických áut, LED žiaroviek a stará sa čo najviac zamedziť používaniu papiera. Export dreva je samozrejme zakázaný.
Kráľ tiež zriadil školu na podporu tradičných umeleckých remesiel, stará sa o vyše 2000 svätýň a 10 tisíc budhistických stúp. V Bhutáne je možné postaviť si iba tradičný a maximálne trojposchodový dom. Masová turistika je obmedzená, aby sa neohrozila kultúra obyvateľov, ktorí žili dlhú dobu v izolácii.
Kráľ ústavou zakázal fajčenie, za ponúknutie cigarety domácim vám dokonca hrozí pokuta. Od roku 2004 je tiež zakázané používať plastové tašky a mikroténové sáčky. Každé dva roky prebehne veľká anketa s 220 otázkami, ktoré zisťujú, čo obyvateľom Bhutánu ešte chýba a naopak, čo sa v ich živote zlepšilo.
To, čo na začiatku vyzeralo ako excentrický výmysel panovníka malinkého kráľovstva, sa vo svete plnom industrializácie stalo príkladom. Veď nakoniec Bhután je krajina s najnižšími hodnotami oxidu uhličitého, jej lesy absorbujú tri krát viac CO ₂ ako kráľovstvo vyprodukuje.
V roku 2006 sa kráľ Jigme Singye Wangchuck ocitol v prvej stovke najvplyvnejších ľudí sveta podľa časopisu Time.
Do krajiny potrebujete víza, Bhután dokonca limituje počet turistov na 30 tisíc ročne. Bhután je voči turistom veľmi opatrný a tí sem môžu prísť iba na pozvanie vlády alebo v organizovaných skupinách s oficiálnym sprievodcom. Prístupné sú im len Paro a hlavné mesto Thimpu, ostatné územia kráľovstva môžu turisti navštíviť len so špeciálnym povolením, ktoré im zprostredkuje cestovná kancelária. Ak pocestujete do Bhutánu letecky, pripravte sa na pekný adrenalín: bhutánske letisko má druhú najnebezpečnejšiu pristávaciu dráhu na svete.
V Thimpu sa odporúča navštíviť národnú knižnicu s jedinečnou zbierkou tradičných rukopisov na palmových listoch, lekársky ústav, kde sa dodnes učia tradičné metódy liečenia alebo školu maliarstva budhistických thangk.
V Bhutáne sú veľmi populárne treky, samozrejme so sprievodcom, ktoré trvajú 2 až 4 dni. Asi najobľúbenejší je trek ku kláštoru Tigrie hniezdo, ktoré je vo výške 3120 m n. m. prilepené k skalnej stene. Podľa legendy sem guru Rinpoče, vďaka ktorému sa po zemi rozšíril budhizmus v 8 storočí, priletel na chrbte tigrice, aby tu v kľude meditoval. Inak, v Bhutáne sú posledné sedemtisícovky na svete, ktoré ešte nikdy nikto nezdolal. Horolezci tam nesmú vystúpiť, pretože štíty sú posvätné a sídlia na nich bohovia, ktorí nechcú byť rušení.
